Denník BLBEJ matky.

Autor: Anna Porto | 20.2.2021 o 6:13 | Karma článku: 8,38 | Prečítané:  923x

Čo  robiť, keď sa z dieťata stane tínedžer? Zaťat zuby a čakať, veď  večne ani tento núdzový stav nemože fungovať. 

 

 

Som mama. Mám dve deti a nervy v kýbli. Tento rok som totiž BLBÁ matka (a stupid mom). Nebola som vždy blbá matka… kedysi dávno som bola maminka. Tento rok som zistila, že šoférujem blbo, čiže strašne pomaly. Že sa blbo usmievam, čiže príliš cerím svoje biele zuby. Mám blbý telefón, blbý počítač a hlavne blbú - slabú wifinu. 

 

Blbá som vo všetkých smeroch. Dve vysoké školy, jedna FiFUK v Bratislave, jedna University of St. Joseph v USA. Neviem načo som teda študovala. Aj tak som blbá. BLBÁ matka. Prečo?

 

Lebo mám skoro 14-ročného syna.

 

Posledných 10 rokov mojej kariéry som zasvätila učeniu na strednej škole v USA. Myslela som si, že viem ako na to. Myslela som si, že som videla hormóny v celej ich kráse. Videla som bláznivé decká, decká bez zábran, hanblivé decká, decká co mi išli na nervy 4 roky v kuse a ja som bola vraj ich najobľúbenejšia učiteľka. Videla som, zažila som. Puberta je zúrivá jazda na ceste k dospelosti, veľa plaču, kriku, pocitov a vyznaní. Každý tínedžer niečo straaašne nenávidí alebo straaaašne miluje.

 

Mala som pocit, že som túto kapitolu zvládla a veľa sa naučila. OMYL.

 

Môj syn sa do puberty začal prepadávať minulé leto. Covid u nás bol na ústupe a my sme mali skoro “normálne” prázdniny. Jeho telo sa začalo meniť. Vyrástol, ľudia mi hovorili, že sa mu zmenil hlas. Ja som to neregistrovala. 

 

A na jeseň to prišlo. Krik, výstupy, nadávky a hádky. Všetko bolo pre neho BLBÉ. Všetci okolo sme blbí. Ja som vlastne tá najblbšia. Mám blbé názory, blbé vystupovanie, aj môj smiech je blbý.

 

Bože, ako som to len neodhadla. Myslela som si, že joga mi pomôže nájsť mier. Ako v klasickej rodinnej komédii - keď začnem s jogou a hľadaním môjho Zenu, preruší ma jačanie jedného z mojich rodinných príslušníkov. Občas to predýcham. Občas sa zrútim. Často zúrim.

 

Začala som chodiť na pravidelné prechádzky. Ráno, podvečer, občas  idem aj v daždi. Len sa snažím ten môj "náser" rozchodiť. Ako ma môže jedno decko takto rozhodiť? Terapiu sme začali dávať každý týždeň, ale mala som pocit, že sa tam iba vyžalovávam. Počúvala som podcasty o “Explosive Children”. Čítala som články ako sa sústrediť na prevenciu konfliktov a nie na reakciu po konfliktoch. Veľa, naozaj veľa mojich myšlienok denne sa sústreďuje na scenáre ako sa vyhnúť hádke. A aj keď sa snažím, nevyhnem sa. Aspoň raz týždenne je doma hádka ako z hororu, kde sa dozviem o sebe rôzne ohavné veci.

 

Synove hormóny šialene prúdia jeho telom a zabraňujú mu akúkoľvek racionalitu. A ja? Ja mám asi menopauzu. Plač, smútok a ľútosť sa vo mne miešajú zo záchvatmi hnevu. Skoro ako by som bola aj ja v puberte. Hoci viem, že je to len dočasné obdobie, mám dosť… Občas mám pocit, že som jediná BLBÁ matka na svete. Držte mi palce. Ešte asi tak dva roky… potom už možno nebudem úplne blbá…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?